Navonok pôsobia sebavedomo, ich výsledky sú nadpriemerné a okolie ich vníma ako odborníkov. Vo vnútri však často bojujú s pocitom, že ich úspech je len otázkou šťastia a že skôr či neskôr niekto príde na to, že „na to vlastne nemajú“. Imposter syndróm je tichý spoločník mnohých výkonných ľudí a práve preto sa o ňom málokedy hovorí. Napriek tomu zásadne ovplyvňuje nielen pracovný výkon, ale aj dlhodobú spokojnosť a duševné zdravie.
Čo je imposter syndróm a ako sa prejavuje
Imposter syndróm označuje psychologický vzorec, pri ktorom človek pochybuje o tom, či si svoje profesijné úspechy naozaj zaslúži. Napriek objektívnym výsledkom má pocit, že sa na svoju pozíciu dostal skôr náhodou, vďaka šťastiu alebo okolnostiam, a obáva sa, že jeho „nekompetentnosť“ skôr či neskôr niekto odhalí. Vnútorná neistota sa často spája so strachom z chýb, odmietaním pochvaly, zľahčovaním vlastných úspechov alebo silným perfekcionizmom. Mnohí ľudia radšej volia preťaženie a nadmernú kontrolu vlastnej práce, než aby si dovolili prejaviť slabosť či požiadať o pomoc.
Koho imposter syndróm postihuje najčastejšie
Hoci sa imposter syndróm môže objaviť prakticky u kohokoľvek, paradoxne častejšie postihuje veľmi kompetentných, úspešných a výkonných jednotlivcov. „Typicky sa s ním stretávajú ľudia vystavení dlhodobému tlaku, či už zo strany pracovného prostredia, alebo vlastných vysokých nárokov,“ hovorí Jan Vašík, Executive Director, konateľ kreatívnej agentúry Fairy Tailors, www.fairytailors.cz. Často ide o vysoko postavených manažérov, špecialistov v rýchlo sa meniacich odboroch, novo povýšených lídrov alebo študentov prestížnych škôl. Zvýšené riziko sa objavuje aj u žien, najmä v prostrediach s výrazným tlakom na dokonalosť alebo v odboroch, kde sú v menšine. Podobne môžu byť ohrození ľudia z minoritných skupín, ktorí okrem výkonu čelia aj potrebe vyvracať stereotypy. Svoju rolu môžu zohrávať aj osobnostné faktory alebo rodinné zázemie; napríklad sklony k perfekcionizmu, vysoké očakávania v detstve či výchova zameraná primárne na výkon a výsledky.
Akú rolu hrá pracovné prostredie a zamestnávateľ
Aj keď je imposter syndróm vo veľkej miere otázkou vnútorného nastavenia, pracovné prostredie môže zásadne ovplyvniť, či sa stane zdrojom rastu alebo naopak cestou k vyhoreniu. „Zamestnávateľ síce nemôže syndrómu úplne zabrániť, môže však vytvárať prostredie, v ktorom nie je chyba vnímaná ako zlyhanie, ale ako prirodzená súčasť učenia,“ hovorí Zuzana Paulová, CEO spoločnosti myHeRoes, www.myheroes.cz. Dôležitá je otvorená a konštruktívna spätná väzba, jasne definované očakávania a transparentné kritériá výkonu, napríklad prostredníctvom zrozumiteľných KPI. Významnú úlohu hrá aj kultúra, v ktorej sa nepolitizuje, oceňujú sa reálne výsledky a vedenie je schopné hovoriť aj o vlastných pochybnostiach. HR oddelenie tu môže zohrávať kľúčovú rolu pri nastavovaní podporných procesov a rozvojových aktivít.
Čo môže urobiť jednotlivec sám
S imposter syndrómom sa dá pracovať aj na individuálnej úrovni. Základom je schopnosť všímať si vlastný vnútorný dialóg – teda momenty, keď človek automaticky pripisuje úspech náhode, šťastiu alebo okolnostiam – a tieto myšlienky vedome konfrontovať s faktami. Často pomáha vedenie tzv. denníka úspechov, do ktorého si človek zapisuje konkrétne projekty, výsledky, čísla a spätnú väzbu. V prípade pochybností sa k týmto záznamom môže vracať a oprieť sa o reálne dáta namiesto subjektívnych obáv. Užitočná môže byť aj práca s mentorom, vzdelávanie v oblastiach, kde človek cíti neistotu, alebo učenie sa prijímať pochvalu bez jej zľahčovania.
Foto: Zuzana Paulová
„Dôležitou súčasťou je aj normalizácia chýb a nastavovanie realistických cieľov. Prijať, že aj tí najlepší môžu robiť chyby,“ spomína Zuzana Paulová, CEO spoločnosti myHeRoes. Ak sa však k týmto pocitom pridá silná úzkosť, nespavosť alebo známky vyčerpania, je na mieste zvážiť odbornú psychologickú pomoc.
Imposter syndróm a vyhorenie: dve prepojené roviny
Imposter syndróm je často zamieňaný so syndrómom vyhorenia, hoci ide o odlišné javy. Zatiaľ čo imposter syndróm vychádza z pochybností o vlastných schopnostiach, vyhorenie je dôsledkom dlhodobého preťaženia, stresu a straty motivácie. Oba fenomény sa však môžu vzájomne posilňovať.
Foto: Jan Vašík
„Ľudia s imposter syndrómom majú tendenciu pracovať nad rámec svojich možností, aby „neboli odhalení“, čím sa postupne dostávajú na hranicu vyčerpania, ktoré následne vedie k vyhoreniu,“ vysvetľuje Jan Vašík, Executive Director a konateľ kreatívnej agentúry Fairy Tailors. Naopak vyhorenie môže spätne prehlbovať pochybnosti o vlastnej kompetencii. Práve preto je kľúčové vnímať nielen výsledky, ale aj cestu, ktorá k nim vedie, a venovať pozornosť udržateľnosti výkonu aj duševnej hygiene.
Pochybnosti ako téma, nie ako prekážka
Imposter syndróm nie je slabosť ani zlyhanie. Často je skôr vedľajším produktom vysokých ambícií, zodpovednosti a snahy odvádzať prácu čo najlepšie. Prvým krokom k jeho zvládaniu je pomenovať tieto pocity a prestať ich prežívať osamote. Či už prostredníctvom otvorenej kultúry vo firmách, mentoringu, alebo individuálnej práce na sebe, platí jedno: pochybnosti nemusia riadiť náš výkon ani rozhodovať o tom, ako ďaleko sa dokážeme dostať.
Zdroj: MyHeroes